streda, 3. augusta 2016

Na výsluchu v denníku N

Reportér denníka N sa podujal urobiť rozhovor s prispievateľom pseudokonzervatívnych Hlavných správ Branislavom Krasnovským. Zrejmým účelom "rozhovoru", ktorý pripomínal otázkami výsluch na ŠTB (otázky typu:  "Aký máte názor na členstvo Slovenska v Európskej únii?" nepochybne pripomenú praktiky neslávno známej tajnej polície) bolo pošpiniť každého, kto nedrží jednotnú líniu médií typu SME, denník N, Pravda, Trend, Hospodárske Noviny apod. Na čo by aj inak bolo treba živiť poskokov, ktorý v dobe "slobody prejavu" píšu vo všetkom akoby ich jedna mater mala. Niet pochýb, že kto by si v týchto novinách dovolil čo len chcieť písať inak, ten by skončil, čomu sa hovorí pluralita. Opačným názorom extrémizmus.  

Okrem výsluchu bol rozhovor taktiež exibicionistickým javiskom pre osobné názory ťažko "pracujúceho" vyštudovaného politológa Šnídla. Ten neprekvapil, neodchýlil sa ani o milimeter, verný vládnucej ideológii až za hrob. Čo by robil politológ Šnídl v minulom režime je zrejme len rečníckou otázkou, sugestívne a kapciózne otázky má zvládnuté na jedničku, tým v súčasnosti jediným správnym názorom doslova kvitne. 

Niet sa teda čo čudovať, že rozhovor začína lustráciou a zisťovaním osobných a pracovných pomerov prispievateľa Hlavných správ. Za veľa hovorí potreba Šnídla utekať za Krasnovského bývalým nadriadením a zvestovať, že (predstavte si!): nadriadený - Zástupca vedúceho katedry Miroslav Kamenický... o jeho publicistických aktivitách nevedel, server Hlavné správy nepozná).  Návštevy nadriadených a prehrabávanie sa v osobnom a kariérnom živote opäť pripomínajú určité praktiky minulého režimu. Šnídl taktiež odhaľuje hĺbku a etiku svojej novinárskej práce: Keď píšeme o svete, tak informácie preberáme zo zdrojov, ako je napríklad Reuters. To je jeho práca, prebrať názor od (tej správnej) spravodajskej agentúry. 

Inou hĺbkou Šnídlovej novinárskej práce je porovnávanie Dunajskej Stredy s Krymom; celkom by ma zaujímalo koľko rokov politológie na Karlovej univerzite treba mať na porovnávanie slovenského mesta s Krymom, ktorý ešte aj v rámci Ukrajiny bol republikou s autonómnymi právomocami. 

Detailom v rozhovore sa nebudeme venovať. Napokon tým, ktorí desaťročia veria podobnej stoke ako je denník N lebo tieto mienkotvorné médiá skáču tak ako im píska vládnuca ideológia zbytočne presviedčať. Nedovzdelanosť rôznych politilógov, sociológov, psychológov a poťažmo žurnalistov, ktorým stačí omielať tie správny názory na úrovni produkcie HBO, či Netflixu ich čitateľom nikdy nevadila. 

Karl Kraus, ktorého ťažko akokoľvek ideovo spájať s našimi názormi, sa už vo svojej dobe pravdivo vyjadroval o žurnalistickej žumpe. Veríte snáď, že situácia sa odvtedy lepšila ? Alebo, že novinári ako reportér denníka N Vladimír Šnídl hľadajú pravdu, či dokonca idú život položiť za to aby mohol zaznieť aj iný názor? 


Títo radšej organizujú exibicionistické výstupy procesne i materiálne pripomínajúce minulý režim. Veľa sa nezmenilo. Stále treba stáť na tej správne strane. 


štvrtok, 14. júla 2016

DJ Štefan

Možno nie celkom podarený poetický príspevok, ktorým sa chceme súčasným jazykom priblížiť masám a ešte bližšie im osvetliť súčasnú riadnu liturgickú prax. 

Venované našim milovaným bratom a sestrám z jednotného trockisticko-revolučného frontu liturgickej obnovy na Postoji

Poznámka: Text neprešiel korektúrou žiadnej farskej, či ekumenickej rady.
POSTOJE v ňom vyjadrené môžu, ale nemusia byť názormi akéhokoľvek odborníka
na liturgiu z prostredia KBS, či inej fiktívnej, literárnej postavy, prípadne UI.













I.

DJ Števko, veľký Pán
liturgiu chráni nám.
Inovácie, tie sú mu sväté,
dá Vám deti čo len chcete.

Dosť ponúkal Cirkvi lokál
hnusný stredoveký chorál, 
prišiel čas na mocný dub
niet viac pán a niet viac rab.

Zlomí razom temný stredovek
Števkov breakbeat - ťažký tech.
Jeho reč je rečou ľudu
vyženie hneď z chrámu nudu.

II.

Hneď sú u nás chrámy plné
už sa vlnia v správnej vlne
na Števkovu umnú linku
plnú života a rytmu.

Števko hádže repliku
 - zničme starú rubriku,
veď nesedí pokroku
a nevhodná je do skoku.

Ľudu priblížiť sa treba,
otvoriť viac brány neba
a rozkopať tesnú bránu,
ľudské právo mať na mannu.

Každý smer je isto správny,
načo kompas starodávny.
NOM má lepšie gramofóny,
ĺúdi neuveriteľné tóny. 

III.

Pán doktorko dobre vie to,
že tradičnej vôbec nieto.
"Musel preto dvihnúť päsť",
hlása nick @devil666.

Trošku bubnov, trošku bassov,
preč zo skostnatených časov,
je tu teraz lepší hošo,
novej jari má sto košov.

Kto v ňom spiatočníka vidí,
ten mu veru strašne krivdí,
on je človek moderný,
a má prejav úderný.

IV.

Má v tom Števko celkom jasno
- premyslel to hlavou vlastnou:
DVK bol tu vždycky s nami,
- za stvorenia nad vodami

Stelesňuje ducha koncilu
a kobylou je Danbalu,
to je správna ekuména,
život to je najmä zmena.

Ad orientem nie je ono,
čelom k masám ako Bono.
Zbožnosti je viac než dosť,
najmä ide o radosť.

V.

Nech viac nedelia nás mreže,
či sedíme, či sme v leže.
V revolučnom ošiali
všetci sme si oddaní. 

Niet už viacej rozdielu,
nejde predsa o vieru. 
Kríž, kosák, či kladivo, 
spontánne či bláznivo,

zdieľajme sa v spoločenstve
nezaspime na pol ceste.
Zbohom stredovekým praktikám!
DJ Števko to je Pán!

streda, 13. júla 2016

Pozor na doktorov teológie



Liberálny internetový magazín Postoj odkojený na prsiach Štefana Hríba, Františka Šebeja a ďalších „milovníkov katolíckej viery“, či modernistických teológov z Ružomberskej univerzity uverejnil článok modernistu Štefana Fábry, doktora teológie a člena liturgickej komisie pri KBS, ktorý už nepochybne veje s pápežom Františkom v duši a ktorý nutne potreboval zaútočiť na „tradičnú liturgiu“. Len pripomenieme, že rozhodne nejde o prvý útok, v tomto smere sa v minulosti hanebne angažovala tiež iná hlásna trúba slovenského modernizmu – Impulz Vladimíra Palka. Napokon je to tá istá partia rozprestierajúca sa od .týždňa cez SKOI, OKS, KDH, Postoj až po celkom otvorene heretické Teofórum.

Nenávisť k stáročiam minulosti Cirkvi u týchto ľudí napokon vždy vypláva na povrch, zvlášť, keď je niečo tak jasne viditeľné ako je to v prípade rozdielu medzi bohopoctou v „tradičnej liturgii“ a adoráciou spoločenstva v súčasnej vykastrovanej liturgii, ktorá na toľkých miestach umenšuje význam Kristovej obety. Ide o rovnaký rozdiel ako medzi hĺbkou teologickej imaginácie gotiky a baroka a dekonštruktivizmom ohavnej modernej „sakrálnej“ architektúry, ktorá si v ničom nezadá so socialistickým realizmom, či na svojom druhom póle s moderným avantgardným a perverzným umením. Postavte proti sebe opáta Sugera a doktora teológie Fábryho, postavte vedľa seba dóm sv. Martina a kostol sv. rodiny v Petržalke vyzerajúci ako hangár, postavte vedľa seba pápeža Františka a sv. Pia V. a hneď spoznáte strom po ovocí.

Hneď si môžeme povedať aj niečo o plodoch liturgických reforiem (nielen) súčasných doktorov teológie (aj ich inšpirátor, ktorého dnes pápež František oslavuje bol mimochodom doktorom teológie), veď: kedy už boli kostoly plnšie ako po reforme, ktorú oslavuje Fábry ? kedy sme mohli vidieť v kostoloch toľko obnažených tiel ako po tejto reforme ? kedy sme mohli počuť toľko mladistvých piskľavých súdružiek s výstrihom vpredu i vzadu (aby sme videli všetky nové kerky, ladné nôžky a vzdýmajúce sa poprsia) obohacovať liturgiu takými hlbokými textami ako "aleluja šabalaba labamba". Radostne vyspevujúc infantilné hlúposti, zatiaľ čo Kristus zomiera za naše hriechy (ale snáď im doktor teológie odcituje dokument II Vaticana SC v ktorom sa píše o primáte gregoriánskeho chorálu). Kedy sme si v kostole zažili bubnovanie ako pri okultných obradoch satanistických siekt ? No a kedy bola liturgia tak blízko „omši osla“ ? (predstavte si koľko z Fábryho "moderných" zmien v liturgii má svoje predobrazy v stredovekom antikatolíckom undergrounde). No kedy, že to bolo doktor teológie, liturgický DJ Fábry ? Oh yeah! Nie náhodou keď sa k moci v Cirkvi dostali následkom politických zmien teológovia Vášho typu?

Kto tu zavádza doktor teológie Fábry ?
  1. Na Slovensku na sto percent neexistuje ani jediná takáto farnosť, preto sa dovolenia pápeža Benedikta de facto nijakým spôsobom nedotýkajú územia Slovenska.“

Fábry klame ohľadom naplnenia podmienok Summorum Pontificum. Inštrukcia o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum Benedikta XVI. pápežskej komisie Ecclesia Dei z 30. apríla 2011 hovorí:

"Coetus fidelium (skupina veriacich) sa môže považovať za stabiliter exsistens (trvale existujúcu) v zmysle čl. 5 § 1 motu proprio Summorum pontificum, ak ju tvorí niekoľko osôb konkrétnej farnosti, ktoré sa zišli z dôvodu ich úcty k liturgii v usus antiquior – aj po zverejnení motu proprio – a žiadajú si, aby sa táto mimoriadna forma slávila vo farskom kostole alebo oratóriu alebo v kaplnke; takýto coetus sa môže skladať aj z osôb pochádzajúcich z rôznych farností alebo diecéz, ktoré sa s týmto cieľom schádzajú v niektorom farskom kostole alebo oratóriu alebo kaplnke." (15)

Tieto podmienky na Slovensku teda splnené sú a to je to, čo kole doktorovi teológie oči; keby neboli a keby navyše počty týchto veriacich nerástli, ani by sa neunúval písať. Ale marazmus akým nás súčasní pastieri zahlcujú a ich manicheistická nenávisť k minulosti Cirkvi, vrátane jej učenia mnohým otvára oči.

  1. Povolenie sláviť Eucharistiu formou, ktorú on sám nazval (Benedikt XVI.) mimoriadna (teda nie riadna), vysvetlil predovšetkým v druhom a piatom článku apoštolského listu Summorum pontificum...“

Ten istý pápež – Benedikt XVI. veľmi jasne povedal tiež, že táto "mimoriadna forma" nebola nikdy zrušená ani zakázaná (odhliadnuc od nelegitímnosti takéhoto prípadného aktu) – viď napríklad
http://www.firstthings.com/web-exclusives/2014/07/summorum-pontificum-seven-years-on - z toho je zrejmé, že pápež nič nepovolil, nakoľko to čo nie je zakázané netreba povoľovať.

  1. Toto slovné spojenie je znovu zavádzajúce. Pojem tradícia je odvodený od latinského slova tradere, ktoré znamená odovzdávať, a v súvise so slávením Eucharistie ho po prvýkrát nájdeme v Prvom liste Korinťanom: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb…“ (1 Kor 11, 23n).“

Doktor teológie nám teda vysvetlil, čo znamená tradícia, bez neho by sme to zrejme nepochopili. Akurát zabudol vysvetliť, kde sa tu po tie storočia asi tá sv. omša vzala. Čuduj sa svete presne v súlade s „vysvetlením“ sa vzala práve odovzdávaním, keď kultiváciou liturgie naprieč kresťanskými storočiami sa postupne vykryštalizovala taká krása a teologická presnosť rítu, že sa veľký sv. pápež Pius V. rozhodol túto tradíciu kodifikovať. Podobne to platí aj pre ďalšie logické nezmysly – to, že sa sv. omša slúži práve v cirkevnom jazyku je práve výsledkom a obsahom tradície.
Tým naopak nie sú ani v najmenšom každodenné tisíce liturgických excesov (ešte aj na pomery modernej omše), ktoré sa dejú na „riadnej“ omši. A to je jediný a hlavný dôvod prečo Fábry obmedzuje tradíciu len na dve vety z Evanjelia (akokoľvek tieto tvoria jej podstatu rozhodne nie sú jediné súčasťou liturgickej tradície), vytvára tým priestor pre nedôstojnosti všeho druhu a pre absolútnu ľubovôľu nielen kňaza ale aj ľudu, ktorý v rámci iniciatívy môže zasahovať do liturgie prakticky akokoľvek (navyše progresivista Fábry v rozpore s učením cirkevných Otcov, sv. Tomáša Akvinského vytvára vo svojom texte zároveň priestor pre permanentnú liturgickú revolúciu). 
A keď už sme pri tom,  kto je Fábry aby súdil a prečo by mal mať MOC nad farníkmi, keď sám je jej odporcom ? (napokon v zmysle Foucaltovej filozofie nie je samotný LOGOS, Ježiš Kristus ako vtelené slovo tyranom ? nie je prijímanie Eucharistie dokonalou tyraniou ak dotiahneme Fábryho idey do konca ? napokon nebude skutočný cieľ ekumenizmu, ktorý je Fábryho skutočnou vierou a jeden z dôvodov prenasledovania starého obradu, práve odstránenie toho strašného pohoršenia (Jn 6,61) ktorým je reálna prítomnosť Ježiša Krista v sviatosti oltárnej ?) Veď predsa nemôžeme chcieť aby bol ľud dokonca „za mrežou“ – a tým samozrejme nemyslíme len tu reálnu, ale aj metaforickú. Sacrum predsa musí byť znivelizované, zničené, nahradené a dialekticky povznesené budovaním spoločenstva, ktoré sa v konečnom dôsledku stáva tou jedinou a pravou sviatosťou ku ktorej Fábry – vedomky, či nevedomky - smeruje.

Ďalšie skvelé momenty:

  1. „Vzkriesenie stredoveku“

Z článku síce nie je zrejmé prečo sa tento odsek takto nazýva, ale určite nie je náhodné, že práve stredovek je cieľom nadávok všetkých nepriateľov katolíckej Cirkvi. Môžeme si teda ľahko domyslieť prečo má doktor teológie Fábry potrebu hovoriť o stredoveku a nie o praxi „tradičnej liturgie“, ktorá obdobie stredoveku po všetkých stránkach presahovala. Veď je to omša ktorá bola nielenže kodifikovaná v novoveku, ale omša s ktorou boli dokonale spokojní svätí naprieč dejinnou periodizáciou (a to mnohí z tých najvýznamnejších) a pre ktorú mnohí z nich zomierali až po dnešnú dobu. Stredovek však kole oči lebo v ňom nebol protestantizmus, rovnostárovi Fábrymu vadí moc Cirkvi, vadí mu jednotná viera, vadí mu skrátka celá tradícia bez ktorej by v Európe nebolo kresťanstvo. Bez stredoveku, toho ťažkého prerodu krutého pohanského starovekého sveta (v ktorom človek nemal žiadnu hodnotu), stredoveku ktorý bol oplodnený Duchom Svätým vo filozofii a teológii akej sa Fábryho modernistické názory nikdy nevyrovnajú, by Európa bola do dnes v hlbinách pohanského barbarstva, do ktorého sa bohužiaľ opätovne vracia a čo je najhoršie za aplikácie antikresťanských ideií v samotnom srdci Cirkvi, viery a liturgie. Preto stredovek nad ktorý sa doktor teológie spracovaný postmoderným gulášom ideí tak povyšuje je stelesnením toho, na čo útočí člen liturgickej komisie. Ten stredovek bez ktorého by dnes Fábry nebol katolíckym kňazom. 

  1. „Zarážajú ma výpovede, v ktorých sa postoj človeka „k Bohu“, a teda logicky aj „od Boha“ orientuje kompasom.“

Doktor teológie zosmiešňuje dlhodobú symbolickú tradíciu Cirkvi obracať sa pri slúžení sv. omše k východu – ad orientem. Nie je to vzhľadom na jeho ideologickú výbavu vôbec čudné. Rovnostársky modernista, ktorý si užíva výdobytky modernej spoločnosti pohŕdajúcej Kristom a adorujúcej človeka a sv. omšu slúži nie podľa kompasu tradičnej symboliky ťažko potrebuje rešpekt k tradícii Cirkvi, ktorou pohŕda a k biblickej symbolike, ktorá bola čuduj sa svete v minulosti v liturgii rešpektovaná. Fábry sa nepochybne nemá s podobnými intenciami problém rozlúčiť s akoukoľvek inou symbolikou katolíckych obradov. Dôsledky takýchto postojov vidíme v degeneratívnom prístupe vysluhovateľov sv. omše každý deň. Napokon hlavné je „spolčo“ Nakoniec tam predsa len ale bude iný „kompas“ – ako hovorili komunisti "čelom k masám", čo aj potvrdzuje keď následne v hegeliánskom volaní po duchu koncilu hovorí, že to prvé čo sa začalo uskutočňovať po koncile bolo obracanie sa tvárou k ľudu. Celkom druhotným samozrejme je, čo všetko (nielen) pri elevácii môže dnes kňaz uvidieť, to ale doktora teológie nijak nevykoľají. Hlavne, že je spolčo.

Samozrejme skutočnosť o viere na Slovensku pred 100 rokmi a dnes za bačovania podobných doktorov teológie, či všeobecný úpadok mravov ťažko môže vyvrátiť jeho presvedčenia. Tie zrejme nevyvráti ani keď s nimi títo ľudia dovedú dakedy katolícke Slovensko k zániku katolíckej viery ako takej. Už dnes oberajú títo ľudia v ťažkom zločine ľudí o poklady právd viery. Kňazi Fábryho razenia tak veľmi zveľaďujú spoločenstvo, tak hlboko rozvíjajú náboženský život, tak sa prispôsobujú potrebujú potrebám čias a tak svojim príkladom privolávajú ľudí do lona Cirkvi, že keď vymrú starí ľudia, ktorí majú vieru práve vďaka tej tradícii, ktorú Fábry nenávidí a popiera, tak pomaly nebude s kým tieto (nielen) liturgické experimenty realizovať.

Záver

V jednom ale Fábrymu uznajme, že má pravdu; rozhodne je dobré, že ľudia ako on skutočne už žiadnu moc, ani autoritu v spoločnosti nemajú a aj preto skutočne nemusíme byť ticho, ale máme povinnosť vystúpiť proti týmto zlým pastierom a nielen sedieť v lavici a sledovať dekadenciu, ktorú nám servírujú. Bohužiaľ v Cirkvi títo ľudia limitovanú moc stále majú (aj keď často nie sú viac ako poskokmi prefemizovaných farských rád, kde títo hrdinovia slúžia ženským vrtochom) a to zrejme len voči kritikom verným tradícii Cirkvi, tu sa im jej užitie zrazu neprieči, hoci inde sa klonia hlboko k zemi pred heretickými lesbickými „biskupkami“.

sobota, 1. augusta 2015

Blasfemické hrôzy v pozadí modernej spoločnosti

Náčrt teórie kybergnózy 


Vráťme sa na chvíľu k Manifestu kyborga Donny Harraway aby sme obnažili pravdu o modernej spoločnosti, je to jeden z možných prístupov jej metaforického popisu. Popisu, ktorý však v sebe zahŕňa podstatu mnohých zásadných moderných javov ako prejavov kybergnózy. Harrawayovej manifest vystavaný na čírej ľavicovej nenávisti voči kresťanstvu (tu ide o skutočnú nenávisť naproti liberálnemu nálepkovaniu, ktoré vidí nenávisť v každom opačnom názore, zvlášť voči liberálnej modloslužbe sodomii a vraždeniu počatých detí v matkinom lone), vychádza z rúhačstva, feminizmu, socializmu a materializmu. Typických prvkov moderného vnútorne dialektického gnostického myslenia, ktorého základnou vnútornou opornou kostrou je manicheizmus (nijak nový vo svojich vonkajších prejavoch).

Malá poznámka na margo: liberalizmus – najpokryteckejšia ideológia akú dejiny poznajú je až neuveriteľne totalitárny (stačí sa pozrieť na tzv. „slobodné médiá“, ktoré píšu, vysielajú, zobrazujú neustále ten istý jeden pohľad s presnosťou akú im môžu hrubí komunisti len závidieť, nakoniec prúd totalitnej ideológie, ktorý sa vinie od správ, cez reklamy až po verejné toalety nikdy nekončí, samotný je „kyber“ a zahryznutý do vlastného chvosta) obzvlášť spojení s monštróznymi štruktúrami a technológiami dvoch dokonale odludštených hýbateľov: moderného štátu a korporácií, ktoré majú svoje prsty absolútne všade v rozmeroch aké žiadna spoločnosť nikdy nezažila.

„Stvorenie“ kyborga je potom zrejmým a logickým dôsledkom antikristovskej novopohanskej mysle gnostického manicheistického liberálneho aktivistu, ktorý nenávidí Boha, kresťanstvo, prirodzený zákon v človeku a snaží sa ich anihilovať prostredníctvom potierania samotnej skutočnosti (na tom sú založené všetky moderné filozofie adorované dnes aj modernistickými heresiarchami v cirkevných štruktúrach).  Miluje však modly a chŕli ich v nekonečnom prúde myšlienkových liahní a tovární.


Kyborg všetky ľudské štruktúry popiera a rozvracia, v rámci svojich manicheistických základov – obzvlášť materstvo, spoločenské zväzky – predovšetkým tradičnú rodinu ako ich základ, samotné ľudské telo, ktoré nivočí už v matkinom lone takým spôsobom, že je lotériou, kto má vôbec „právo sa narodiť“ (plne v logike dialektického pohľadu na „ľudské práva“, ktoré sú len kyberneticky nekonečne premennou „hodnotou“ a presadzovaním štátnej ideológie a nemajú nič s pôvodným prirodzenoprávnym bludom.)

Kyborgom charakterizovaným svojou premennosťou (kto videl popkultúrnu paradigmu v Terminátorovi 2, vie si ju veľmi dobre predstaviť) sú dnes manicheistické transgender sodomitské patvary človeka presadzované slaboduchými liberálnymi ideológmi a útočiacimi na samotné „mäso“ človeka ako čosi čo svojou skutočnosťou prekáža gnostickému útoku na Bohom stvorenu skutočnosť. Kybernetická zliatina nekonečnej premennosti LGBT blasfémie plodí stále nových „nadčlovekov“ rozkladu a chaosu ako ideálneho priestoru pre nivočenie skutočnosti v blasfemických snoch gnostického-romantizmu.

Všetko, čo presahuje človeka musí byť ponížené manicheistickým útokom, pošpinené, odludštené, beztvaré; hmota musí byť popretá a znesvätená. Minulosť odvrhnutá a nahradená blúznením. Stvorená skutočnosť musí byť zničená a pretvorená podľa vzorov manicheistických žrecov imanentizujúcich eschaton podľa vzorov satanských paradigiem vyslovených pri pokúšaní Krista na púšti. Všetko toto písala Harraway vo svojom manifeste a všetko toto je dnešnou realitou.

Človek musí byť zničený (gnosticky „pozdvihnutý“ v odľudštenú ideu kyborga), aby mohol slúžiť svojmu egoizmu, otročiť novým amorálnym elitám a predovšetkým kniežaťu tohto sveta, ktorý stojí v pozadí.  To on je manicheistickým božstvom, modlou blasfemikov a nepriateľom Stvoriteľa tohto sveta a tým, voči ktorému vedie vzburu až do skončenia sveta.




sobota, 25. apríla 2015

Konzervatívny výber - správy, ktoré Vás nenechajú chladnými

na fotke konzervatívci vskutku vyberaní, zdroj: SITA


Na slovenských internetových stránkach človek narazí na všeličo, najnovšie aj na spravodajský web nazvaný Konzervatívny výber . Spomínať túto stránku má dohromady tak jeden dobrý dôvod, ktorým je demonštrácia absolútnej straty súdnosti slovenských "konzervatívcov" (na tomto mieste sme o ich degenerovanej ideológii, ktorá je charakteristická predovšetkým hlbokým rozporom s tradičným západným pohľadom na spoločnosť písali mnohokrát a mnohorakými spôsobmi). 

Pod stránkou má copyright vydavateľ audio-kníh Kniha do ucha, ktorá má za sebou také konzervatívne počiny  ako vydanie zvukovej verzie slovenského bestselleru roka 2007 od majsterky feministickej brakovej literatúry Evity Urbaníkovej (tento rozhovor napovie tým, ktorí si ešte nedomysleli) s názvom Všetko alebo nič,  "rozprávky" multiumelca Branislava Jobusa (kamaráta Štefana Hríba a autora takých kvalitných pop-songov ako je Had nemá pleco, Keď som prášil matrac, alebo Hroch Karol na bicykli uháňa), ďalej dielo feministky Olivie Olivieri s názvom Cicuškine zápisky - bestofka vol. 1, hudobno poetický recitál z produkcie Geišbergovcov, alebo blúznenia Milana Krajniaka. Komu ešte ostala aspoň príslovečná štipka rozumu, ten si na základe uvedeného ľahko urobil obrázok o takomto konzervativizme. Verte, že podobný obrázok viac-menej sedí v konečnom dôsledku na všetko, čo si dnes v slovenskej verejnosti uzurpuje prídomok konzervatívny. 

Práve Krajniak bude zrejme jednou z hlavných postáv v pozadí tohto "výberu". To naznačuje aj Krajniakov článok   Prečo vznikol konzervatívny výber ?  Krajniak, ktorý sa považuje za samuraja a križiaka v jednej osobe (a možno aj za rytiera Jedi, morskú pannu, či Snehulienku) - nakoľko v pomätenej hlave bušidó a obrana katolíckej viery sú zrejme jedným - stratil totiž chuť čítať SME, čím sa celá táto štrapácia s Konzervatívnym výberom začala. Udialo sa tak však až (sic!) v momente, keď toto médium kúpila PENTA.
SME, ktoré bolo od počiatku nechutné a protikatolícke mu dovtedy vyhovovalo.  Čo samozrejme nie je prekvapujúce u človeka, ktorý je verným súputníkom a dôsledným obrancom liberála Lipšica a nemá problémy spojiť sa aj s politikmi "formátu" Miškova, autora proticirkevnej propagandy, ktorá pokojne predčí tú komunistickú.
Krajniak tak vstupom do PENTY do SME stratil svoje obľúbené médium, keďže jeho konzervatívna duša prahla po "dôležitých informáciách zo Slovenska, zo sveta a zo športu" (áno, čítate dobre, vo všeobecnom úpadku okolo nás nachádza Krajniak oporu v liberálnom odpade zo SME a po vstupe PENTY do tohto smetiska ťažko trpí, lebo mu chýbajú informácie zo športu - to je prosím slovenský konzervatívec). 

A preto milí konzervatívci, nebojte sa! Neostanete bez dôležitých informácií, Milan Krajniak, križiak z akého by aj bl. Urban II. vstal hrôzou z hrobu a ľudia okolo neho Vám predvedú harakiri podľa vlastného, rýdzo konzervatívneho gusta. Dodajú Vám informácie, bez ktorých by ste ťažko mohli žiť, a dýchať. Ak neveríte, určite Vás presvedčí niekoľko titulkov z článkov, ktoré Konzervatívny výber v poslednej dobe publikoval.
Veď, ako by sme len mohli žiť bez informácií o tom, že J. Migaš si zlomil nohu, alebo, že primátor Nesrovnal pokrstil  tigra ?   (a kto vie, čo ešte všetko možno vo svete katolíka Krajniaka pokrstiť). Ako by mohol vôbec existovať konzervativizmus neznalý toho, že Pellegrini si kopol do opozície, Kližan si finále nezahrá a SR prehrala prípravný zápas pred (hokejovými) MS, alebo bez modernistickej propagandy Kolakovičovcov - tentokrát pod taktovkou Mikloškovcov ? 

Slovenský konzervativizmus sa skrátka nemá čoho obávať, Milan Krajniak, križiak, samuraj a ex-čitateľ SME prináša so svojimi kumpánmi ten pravý konzervatívny výber. S tými  zaručene pravými hodnotami. Nech žije revolúcia a strata súdnosti!